Blog

 
Lucia a surfování ve Francii

30. 9. 2020

Lucia shrnula svou surfovou dovolenou do věty: “Ísť so Surf-Tripom do Francúzska je ako vrátiť sa domov“. Co tím myslí? To se dočteš níže. Enjoy!

Jeden klišé motivačný citát hovorí, že vlny síce nezastavíš, no vždy sa môžeš naučiť surfovať. Tento rok bol zatiaľ ako búrka storočia uprostred oceánu a naučiť sa shrediť tie vlny, čo priniesla, sa javilo priam ako nutnosť. Aj obrazne, aj doslova.

Rovnako ako iní, som si však ani ja nerobila moc veľké nádeje, že by som sa tento rok ku oceánu ešte išla pozrieť. A predsa pár dní pred surf prípravou v Jeseníkoch mi na Facebooku vyskočilo, že Surf-Trip sa tento rok napriek všetkému vracia do Francúzska! Spomínam si, ako som v tom momente sedela v reštaurácii na menučku a bez chvíle zaváhania začala vypĺňať prihlášku na akadémiu v Leóne.

Nie je pre mňa zvykom, že by som sa do niektorej destinácie vracala viackrát. Už to samo vypovedá o tom, ako príjemne ma región Aquitaine (kde sa nachádza León i Hossegor) a miestna crew oslovili, keď som tu bola minulý rok po prvý krát. Radosť z blížiaceho sa tripu ku oceánu znásobila aj náhoda, kedy sa počas prípravy v Jeseníkoch stretla časť tej istej skupiny, ktorá sa mala o 3 týždne na to stretnúť v Leóne. Boli to tí istí ľudia, ktorí ma presvečili, aby som do Francúzska išla až na dva týždne, lebo veď týždeň trvá len rozpádlovanie sa (spoiler: mali pravdu!). Ísť do so Surf-Tripom do Francúzska preto bolo ako ísť domov - na známe miesto za skvelou partiou ľudí, s ktorými sme už mali kopec zážitkov zo Šumperska a nevedeli sme sa dočkať, až podnikneme niečo ďalšie a ideálne konečne pri oceáne. Dvadsaťhodinová cesta v mikrobuse s týmto pocitom a za počítania zvieratiek behajúcich popri ceste do tónov dobrej hudby rýchlo ubehla. Ani sme sa nenazdali a už sme sa kochali sunsetom na pláži Messagnes, kde sme neskôr chodili aj surfovať.

Prvý týždeň nás čakala akadémia a teda intenzívny program. Okrem každodennej analýzy oceánu a surfovania, kde sme boli rozdelení do malých skupín podľa našich skúseností, aby sme dostali čo najindividuálnejší prístup, sme sem-tam zašli do skejtparku, kde nás Špáťa s Víťom učili surfovať na suchu. (Fakt také niečo existuje a chceš to skúsiť!) Inokedy sme zas vytiahli jógamatky a Otík nám pomáhal so správnou technikou takeoffov a kompenzačnými cvičeniami. Večer sme počas videocoachingov analyzovali, komu sa darilo najelegantnejšie padať do vody (alebo tiež jazdiť) a následne sme mali interaktívne prednášky zamerané na témy týkajúce sa surfingu. Všetci sme teraz múdrejší napríklad o to, kam sa pripevňujú šupáky, aké vlny drtí Víťa, že Otík prekvapuje žralokov, ale aj ďalšie veci, napríklad ako sa to tie vlny vlastne lámu, podľa čoho si vybrať surfovú destináciu, surf, či čo znamená rockerline alebo choppy. (A že čo je to to choppy? In Czechia we don’t say “It’s so choppy!” We say “To je ale rozje*ané!” and I think that’s beautiful.) 

Aj tí, s ktorými sme sa v Jeseníkoch nespoznali, sa razom stali súčasťou tej skvelej partie, kde každý vychádzal s každým a navzájom sme sa podporovali - či už v tých lepších alebo horších dňoch (lebo aj také bývajú - a pri surfingu obzvlášť). A aby nás na druhý deň neboleli len ruky z pádlovania, či nohy zo skejtov, pridali sme ku tomu ešte aj kopec smiechu, z ktorého niektorých ľudí ešte na druhý deň boleli brušné svaly. Pretože tak to už na surftripoch chodí - smejeme sa často a tým pocitom ťa nakazíme. 


O týždeň od toho krásneho sunsetu na Messagnes polovica z partie pokračovala ďalej do Hossegoru, kde sa ku nám pridali noví kempíci. Už sme naďalej nebývali v jednom domčeku, ale v obrovskom areáli, ktorého súčasťou je aj bazén a možnosti rôznych outdoorových aktivít - dokonca aj priestor na surfskejty. Nachádza sa hneď vedľa pláže, takže si každý deň môžeš vychutnať západ slnka a francúzske víno pri upokojujúcom šume oceánu. 

Druhý týždeň sa už niesol v znamení voľnejšieho programu - každodenné lekcie surfingu s najlepšími inštruktormi v hre Áďom a Špáťom boli doplnené pravidelnými tréningami na suchu, no stále ostával čas na výlet do blízkeho mesta na požičanom bicykli alebo longboarde, relax pri bazéne, či zotavovanie sa po intenzívnom Jägermejdane, ktorý sa tiahol do skorých ranných hodín. Tí viac vytrvalí si takmer každý deň prišli na svoje aj druhou session. Alebo aspoň sunset pádlovačkou. A ten pocit nechať sa hojdať vlnkami zatiaľ čo obloha chytá farbu cukrovej vaty je takmer taký krásny ako dať si studené pivo po náročnej session.

No ako to už býva - odchádza sa vždy v tom najlepšom. Keď sa už konečne naučíte všetky mená, keď sa rozpádlujete a začnete si myslieť, že vám to konečne ide, keď zistíte, v akých hodinách majú otvorené obchody na kruháči, alebo keď si konečne s ostatnými vykomunikujete rozdiely medzi češtinou a slovenčinou. Môj posledný deň vo Francúzsku prišiel aj tento krát až príliš rýchlo. Niesol sa už tradične v znamení závodov. Mali sme celkom šťastie, pretože profíci jazdiaci WSL CT nechali tento rok celý spot len a len pre nás! Možno cítili konkurenciu a ťažko sa im čudovať, keďže z našich závodov vzišlo hneď niekoľko víťazov a víťaziek. Nasledovali už len dlhé oslavy (pretože dobrý deň nemôže nikdy ostať bez oslavy!) a ešte dlhšie lúčenie sa, kedy sa už miestami zdalo, že to vodiči s nami vzdajú a vyrazia na cestu späť bez nás… Napokon sme však do áut predsalen naskákali a prišiel nechcený orevuárek.

Ísť so Surf-Tripom (vrátane všetkých zúčastnených) do Francúzska je ako ísť domov. Všetko to poznáš, no zároveň ťa každý jeden deň príjemne prekvapí. Či už sa s nami podmienky a počasie kama, alebo bolo všetko choppy a naprd, z každého dňa je teraz pre všetkých z nás jedinečný zážitok. Pretože niekto mal narodeniny a niekto iný zase dostal ocenenie shreďáka dňa. Niekto sa prvýkrát postavil na surfe a niekto druhý tam dal aspoň ten jeden cross step. Pretože niekto navrhol, aby sme počítali do 21 a nepoužívali pri tom čísla. Iný deň sme zas pádlovali sme v rybníku pri západe slnka. Ísť do bazéna o druhej ráno znelo ako najlepší nápad a témy na rozhovory sa nemíňali ani o tretej. Pretože namiesto palaciniek bola rovno palacinková torta… A tak ďalej a tak ďalej. Už teraz sa neviem dočkať, až sa do Francúzska opäť vrátim. Možno už sa naučíme aj jesť tie bagety pri jazdení?



zpět do blogu

blog comments powered by Disqus